KST ZVL PREŠOV 2013

Nedeľa  21.7.2013, ako už tradične stretávka dvoch áut pri Viktórii, 7 členov + 1 rodinná príslušníčka sa vydávajú na cestu za poznaním Jarabinského prielomu a krásami prírody Pienin.

V Jarabine nás čakajú traja hostia z Popradu a po krátkom zoznámení  šoféri sťahujú auta k motorestu v Starej Ľubovne a vracajú sa na Mirovom aute. Po krátkom úvodnom slove a oboznámením sa s naplánovanou trasou,  vyberáme  sa mimo značky hore dedinou, kde nás očarili a prekvapili mladé bociany prechádzajúce sa po ceste. Máme z toho zábavu a robíme si pekné zábery.  Najväčšiu starosť má Katka, ako sa bociany dostanú do hniezda k rodičom. Na konci dediny nás čaká  družstvo a vrátnik, ktorý nás nechce pustiť cez družstvo, aby sme si cestu skrátili a tak sa trocha vrátime a družstvo aj kameňolom obchádzame. Takže sa nekonali ani nálezy  amonitov a lastúrnikov z jurských čias.  Pred vstupom do Jarabinského prielomu nám Fero popisuje okolité kopce, vrcholy , keďže bola dobrá viditeľnosť. Po modrej značke zostupujeme dole do kaňonu a ako prvý sa do najväčšej kaskády vrhá Fero. Ostatní s rozvahou a rešpektom zvažujú bezpečnosť a nakoniec len Jaro s Milanom sa vyberú prejsť kaňom zo spodnej časti. Dievčatá s Mirom čakajú na lezeckú výpravu a kamoši  s Popradu pokračujú po trase, že snáď sa stretneme. Ja sa vraciam ku kaňonu a sledujem chlapcov ako lezú hore, bol to úžasný zážitok. Jaro sa vyzul a išiel v tej ľadovej vode naboso, aby sa mu nešmýkalo. Milanovi sa podarilo vhupnúť do vody skoro až po .... Fero to zvláda a až v Prešove sa priznáva k modrinám. No bolo to úžasné spestrenie, aspoň s môjho pohľadu – na to ja nemám guráž. Po adrenalínovej vložke a Milanovým skonštatovaním, že mu ani suché ponožky nepomôžu, pokračujeme po modrej značke na Čertovu skalu, kde sa zase kocháme peknými výhľadmi a pobehujúcim jeleňom. Po krásnych vykosených lúkach,  po okrajoch lemovaných bylinkami a kvetmi rôznych farieb prichádzame do sedla Vábec. Prechádzame na žltú značku až na vrchol Osly, kde počas cesty si aj bylinkárky prídu na svoje a dokonca sa pridáva aj Jaro.  Postupne sa napojíme na červenú značku, ktorá nás privedie až na Ľubovniansky hrad . Pred hradom ešte krátko oddychujeme, vymieňame si rady s bylinkárkami, ktoré oddychujú pri altánku. Chlapci a dievčatá ešte neodolajú hojdačke a aj spúšťanie na lane má svoje čaro. Gabika skúša, či  jej to pomôže na boľavú  chrbticu – výsledok zatiaľ neviem. Prechádzame okolo hradu, Fero robí záverečné fotky a pomaly pokračuje okolo Múzea zamagurskej dediny k motorestu, kde máme zaparkované auto. Milan a Miro sa vrátia do Jarabiny po auto a mi ostatní si vychutnávame čapované pivečko.

Po krásnom dni strávenom v Pieninskom národnom parku v lone peknej prírody – nezdevastovanej sa vraciame do Prešova. Záver robíme v Papučke, kde už aj Miro si môže vychutnať čapované pivečko.

Vypracovala  Hanka Kalužová

... a takto to videl Jaro:

Na akcii sa nás zišlo 7 členov jeden rodinný príslušník a traja priaznivci z Popradu. Rozhodli sme sa, že k prielomu dôjdeme  dedinou okolo potoka. V dedine Jarabina obdivujeme staré drevenice, kríž a kaplnku. Na ceste stretávame bociany, ktoré zjavne ešte nevedia lietať. Fotíme si ich, lebo takú príležitosť tak skoro mať nebudeme. Pred vstupom na miestne poľnohospodárske družstvo sa zastavujeme a zisťujeme u miestneho vodiča ako ďalej postupovať. Strážnik nás do areálu nevpustil a tak sa obraciame a ideme späť okolo bocianov. Nachádzame cestu na lúky, kde hľadáme modrú turistickú značku, ktorou sme postupovali až do Jarabinského prielomu. Fero neváha a vstupuje do pereji... Ostatní váhame a popradčania sa rozhodnú ďalej s nami nepokračovať. Po krátkom rozhodovaní Jaro a Milan sa rozhodli prejsť prielom zdola-nahor. Preto sa musia vrátiť a nájsť zostupovú cestu do  prielomu. Dole ich už čaká Fero. Cesta nahor prielomom je zo začiatku nenáročná a preto pokračujú celkom rýchlo. Pomáhajú si aj lanom.  Prvý problém nastal asi v polovici, keď narazili na najväčší „lavór“  s hĺbkou väčšou ako 2,7 m. Tu si Fero i Jaro trocha namáčajú svoje wibramky na čo Jaro zareaguje a radšej sa vyzúva do bosa. Voda je studená, ale postup je bezpečnejší, lebo na prekvapenie na boso to skoro vôbec nešmýka. Dno prielomu je vyhladené, takže postup je celkom pohodlný.  Fero a Milan pokračujú obutí. Narazili na predposledný „lavór“,  ktorý Fero  prekonáva  s obtiažou, Jaro si vyhŕňa svoje nohavice čo najvyššie a Milan čaká na Jarovu pomoc. Jaro má problémy v metrovej vode udržať stabilitu a Milan to nezvládol a padol po pás do vody. Rýchlo sa spamätal a tento lavór prebrodil obutý a oblečený.  Nad posledným „lavórom“  hlbokým asi 1,5 metra je vysoký prah, ktorý Fero prekonáva len s pomocou dlhého brvna padnutého v prielome. Po prekonaní tejto poslednej prekážky pomocou lana  zabezpečuje  brvno, po ktorom prejde Milan s pomocou Katky a Hanky zabezpečený lanom. Jaro je bosý a preto prekonáva poslednú prekážku po skale s pomocou Katky, Hanky a lana. Jaro sa rýchlo obúva, Milan prezúva ponožky a pokračovali sme po vopred naplánovanej trase okolo Čertovej skaly, sedlo Vábec na Osly a okolo Ľubovianskeho hradu do Starej Ľubovne k motorestu u Franka, kde sme mali zaparkované jedno auto. Po občerstvení a dopravení druhého auta z Jarabiny sa presúvame do Prešova.  Záver robíme v Papučke. Prešli sme asi 17 km a prekonali sme 550 výškových metrov smerom hore a 610 výškových metrov dole.

 Zaznamenal: Jaro