KST ZVL PREŠOV 2013

 Dňa 14. apríla sme po trojnásobnom odklade mali v pláne prejsť  oproti pôvodnému zámeru z 24. 2. 2013 upravenú trasu z Kysaku do Malej Lodiny. Pri absolvovaní tejto túry sme chceli navštíviť obec Kysak s kostolom, kysacký cintorin, kysackú jaskyňu,  vápenku Ondreja Gašu, Jánošíkovu baštu a Bokšovskú skalu. Ráno na statnici v Kysaku sa nás stretlo celkom 9 členov. Atmosféra bola príjemná, a tak sme vyrazili. Najprv sme navštívili exteriér kostola sv. Kataríny Alexandrijskej postaveného pravdepodobne v 20-tých rokoch 13. Storočia. Vo veži sa nachádza najstarší zvon na území Slovenska z roku 1375. Po  obzretí a oboznámení sa s históriou odchádzame na starý cintorín, kde sme si prezeráme pamätník československým legionárom, vybudovaný z kvapľov Kysackej jaskyne, ktorý tú padli v roku 1919 pravdepodobne v bojoch proti maďarskému vojsku Slovenskej republiky rád. Čítame si odkaz z náhrobku padlých legionárov, a pripomíname si že ich odkaz sme v roku 1993 rozdelením československej republiky nedodržali...   Na cintoríne sme si prezreli aj nenápadný  pamätník neznámym partizánom ktorý v bojoch o miestnu železničnú stanicu padli v auguste 1944. Vrátili sme späť ku kostolu, kde v tesnom susedstve stojí aj nový rimokatolický a evanielický kostol.  Po krátkom rozhovore s miestnymi obyvateľmi sme sa vybrali k vápenke Ondreja Gašu, ktorú začali budovať v roku 1918, ktorá dobre slúžila v rokoch 1919 - 1938 keď naposledy vypálila vápno. Dozvedáme sa, že kameň bol dopravovaný lanovkou. Vápenka je už dosť schátraná, ale vo vnútri objavujeme skoro 100 ročné zachovalé šamotové tehly. Po dôkladnej prehliadke cez pole pokračujeme ku Kysackej jaskyni. Tak ako sme predpokladali naši „ochrancovia“ nám túto jaskyňu uzamkli a nezanechali žiaden odkaz na to ako by sme mohli  túto jaskyňu uvidieť na vlastné oči. Pred jaskyňou sme si urobili krátku prestávku na doplnenie energie. Pri posilňovaní Jaro podrobne informoval o objavení tejto jaskyne v roku 1911 a celých peripetiách okolo „sprístupnenia“ členmi Uhorského karpatského spolku v mesiaci október 1911 až do jej totálneho zničenia neznámym páchateľom.  Zatiaľ sme sa  pohybovali mimo turistických značiek a takto pokračujeme aj cez borovicový háj a lúky ku Kysackej horárni, kde sme objavili pamätnú tabuľu venovanú Stanislavovi Frankovi, zakladateľovi a propagátorovi orientačného behu v Kysaku.  Zároveň obdivujeme priľahlý areál. Tu nás už čaká nekonečné stúpanie na Prielohy. Neďaleko horárne Janko nachádza pokrivený stromček v ktorom zbadal nádhernú „bakuľu“. Za pomoci Jara a Jozefa tento stromček  skončil v Janových rukách.  Po náročnom stúpaní sme našli peknú vyhliadku do údolia Hornádu a na Slanské vrchy. Onedlho sme už na Jánošíkovej bašte a kocháme sa v búrlivom vetre krásnymi výhľadmi . Po ďalšom náročnom stúpaní už aj v snehu sme minuli sedlo Prielohy a na neďalekej lúke sme už na našej plánovanej modrej značke. Už na Bašte bolo jasné, že dnes na Bokšovskú skalu nestíhame. Na najbližší vlak máme pomerne dosť času a tak po neskutočnom klesaní z Prieloh oddychujeme pri studničke, posilňujeme sa a pokračujeme do Veľkej Lodiny. Jano cestou spúšťa „slovenské cunami“ ktoré každého zaujalo. K vlaku dorážame práve v čas. Na naše sklamanie nám ale informátorka oznamuje, že „vlak bude meškať 20 minút, ale tento čas sa môže ešte zmeniť“. Spoliehame sa na naše železnice a veríme, že stihneme náš prípoj v Kysaku. Máme trocha času, a tak Jaro vyberá nové DVD z roku 2012 a vymieňa za "éčka" od prítomných členov.  Vlak prišiel „načas“ a tak pohodlne stíhame vlak do Prešova. Záver robíme skoro v kompletnom zložení na nástupišti č. 27 lebo Miro dodatočne oslavoval svoje meniny. (Milan z Kysaku odcestoval svojim autom) Po pár pollitrákoch sme sa rozišli domov.
Bokšovská skala nám dnes síce odolala, ale aj napriek tomu  sme strávili celkom pekný prvý jarný deň v prírode (svietilo slnko, fúkal miestami veľmi silný vietor a občas nás vystrašili aj dažďové kvapky), prešli sme asi 14 km s prevýšením  680 m hore a 640 m dole a videli sme veľa zaujímavých prírodných a ľuďmi vytvorených objektov, a dozvedeli sme sa opäť niečo z našej histórie. Bokšovská skala a zimné "ľadové" ružínske jaskyne tých pár mesiacov na nás určite počkajú.
Zaznamenal: Jaro