Choď na obsah Choď na menu
 


Nízke Tatry - Siná: 14. október 2012 (VHT 4 hod.)

14. 10. 2012




14. 10. 2012 – Nízke Tatry – Siná (1563 m n.m.)

Ráno za oblačného počasia o 6:00 hod. bola stretávka. Klasicky pred Viktóriou. Účastníci:
Silvia Szabóová, Paľo Hrúz, Milan Harčár, Fero Bednár (prvá osádka), Miro a Zlaťa Kollárovci, Tóno Sopko (druhá osádka). Teda sedem statočných sa vydáva do zdanlivo nevľúdneho počasia  smer Demänovská dolina –Jaskyňa Slobody. Po ceste dvakrát prechádzame cez dážď,  vo Svite a v Liptovskom Hrádku, ale za Liptovským Mikulášom už neprší a po dvoch hodinách sme na parkovisku pod Jaskyňou Slobody. Po ustrojení a krátkej inštruktáži vyrážame o 8:15 hod. po žltej značke do sedla Sinej. Začiatok je po riečisku potoka, kde prekračujeme desiatky Salamandier. Pokračujeme po serpentínach dosť prudkým stúpaním v lese. Za 1:20 hod. sme v sedle. Začína trocha mrholiť.  Po krátkom občerstvení stúpame na Sinú (1563 m n.m.) Miestami  je chodník zabezpečený lanami. Záver stúpania je už na holiach. Prichádzame v totálnej hmle, ale po 15 minútach sme predsa odmenení. Opona sa čiastočne otvorila a pod nami sa ukazuje Liptov (Lipt. Mara, Veľký Choč, čiastočne aj Západné Tatry a časť hrebeňa Nízkych Tatier).
Schádzame do sedla s tým, že tam sa rozhodneme čo ďalej. Po krátkej výmene názorov sa rozhodujme tak, že Fero, Tóno, Silvia, Milan a Paľo si trúfne na celý  žltý okruh cez Bôr, Poľanu, sedlo Poľana, Tri vody,  Vrbické pleso, Ostredok, symbolický cintorín k autu. Mali sme to stihnúť asi za 6 hodín. Miro so Zlaťou sa vrátili výstupovou trasou k autu.
Dlhým tiahlym stúpaním na Bôr (1888 m n.m.) sa pasieme na brusniciach, ktoré miestami pokrýva sneh. Na chvíľu sa nám otvára pohľad na Sinú osvetlenú slnkom. Na Bôre stretávame turistov a pri družnej debate plnej humoru Fero možno našiel nového lektora na „Svet...“ Postavili sme prvého sezónneho snehuliaka, ktorého si všetci fotia. Začína silnejšie fúkať, až sa to začína trocha podobať
Na „Nízkotatranský vietor“. Po hodine prechádzame cez Poľanu (1890 m n.m.). Pod Poľanou stretávame šesť  kamzíkov. Zp sedla Poľany schádzame z centrálneho hrebeňa  k Zadnej Poľane a k Trom vodám. Fotíme nádherné machy a pokračujem k Vrbickému plesu. Tu si robíme krátku prestávku. Po prestávke začal  počiatok našich problémov. Poľavil som z ostražitosti, lebo to najťažšie bez dažďa, úrazu  a s časovou rezervou sme už mali za sebou. Pri družnej debate sa nám dobre kráča, ale namiesto po žltej ideme modrou značkou. Po krátkej chvíli ma napadne, že sa stala chyba. Nevraciame sa, a snažíme sa ukončiť náš okruh pri aute o 17:00 hod.
Na ceste  nastáva obrovské nedorozumenie a s tým spojené emócie... Keďže sme pri našej zámene žltej za modrú minuli symbolický cintorín padol návrh, aby sme sa tam išli pozrieť. Keďže z nás piatich som tam bol len ja, navrhol som kolektívu výstupovú cestu na, ktorú som si matne spomenul.  Myslel som si, že z parkoviska je to tak 30 minút mojim tempom. Bolo to na hrane, ale do tmy sa to dalo stihnúť. V časovom strese sa stala chyba. Fero navrhol, (čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako najlepšie riešenie) aby sme sa vyviezli na Bielu Púť a z druhej strany (podľa pôvodného zámeru)  kratšou a menej strmou cestou vybehli k cintorínu. Už teraz som aj ja múdry, ale vtedy som uvažoval tak, aby to aj Silvia pochopila.  K autu sme to mali asi 10 minút, na Bielu Púť autom ďalších desať minút. Predpokladal som, že nájdenie žltej značky podľa mapy bude trvať asi 10 minút. Podľa mojej skúsenosti sme mohli byť na cintoríne za 30-40 min. Bez komplikácii, ťažkým stúpaním nachádzame  značku. Po 15-tich minútach som pochopil, že pre Silviu to nie je reálne. S božou pomocou a hlavou Fera, (keď zase preukázal svoje skúsenosti a inštinkt) zhodnotil správne danú krízovú situáciu. Milana a Silviu vrátil po auto s tým, aby prišli na Bielu Púť. Ja som ešte za vidna vyfotil cintorín, a bežím späť k autu s tým, že som to aspoň zdokumentoval. Tak som uvažoval keď som išiel na čele skupiny k cintorínu a ostatných som zanechal.
Urobila sa veľká chyba. Beriem to na seba. Silvia je „hužva“ a nevzdala sa, lebo aj ona chcela byť pri cintoríne. Už po tme sa s Milanom a Silviou vraciam k autu. Ospravedlnil som sa a uznal, že cesta do Prešova je dlhá, že si to musí ešte odšoferovať. 
O 19:00 hod. odchádzame z Jasnej plní emócii rôzneho druhu. Za družnej debaty nám cesta rýchlo zbehla. Na Sekčove pri pive zhodnocujeme deň, ktorý bol dlhý, ale poučný, keďže každý prejavil svoju povahu a uvoľnil svoje emócie. O tom je naša spoločná turistika pri ktorej sa zákonite urobia aj chyby. Podali sme si ruky a vzájomne sa ospravedlnili. Každý odkráčal do tmy do svojich vlastných koľají.

PS: Akosi starneme a sme k sebe menej tolerantní!

Vypracoval: Tóno Sopko
 
Z rukopisu prepísal Jaro.
Rukopis  sa ťažko čítal, tak dúfam, že som to prepísal a opravil, tak ako sa to skutočne udialo.

Keďže túra prebiehala zaujímavo, tak tentoraz je fórum na tejto stranke nižšie, pod reklamou!!!!
 

 

Náhľad fotografií zo zložky Siná

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Nízke Tatry - Siná

Jaro,15. 10. 2012 17:59

Tak zase sa potvrdilo, že všade sa byť nedá!
Treba si vstúpiť do svedomia a zhodnotiť výkonnostné možnosti kolektívu na túre a prispôsobiť sa!